Mikojan-Gurevič MiG-23

MiG-23
Mig-23-DNST8908431 JPG.jpg
Sovietsky MiG-23MLD („Flogger-K“)
Typprepadové stíhacie lietadlo (verzie M)
stíhací bombardér (verzie B)
VýrobcaMikojan-Gurevič
KonštruktérAnatolij Andrеjev
Prvý let10. júna 1967
Zavedenýmáj 1969
Vyradený1994 (Rusko)
Charakterv niektorých krajinách stále v službe
Hlavný používateľVojenské vzdušné sily ZSSR
Sýrske arabské vzdušné sily
Indické vzdušné sily
Bulharské vzdušné sily
Výroba19671985
Vyrobených5 047
Cena za kus3,6 až 6,6 milióna USD
VariantyMikojan-Gurevič MiG-27

Mikojan-Gurevič MiG-23 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-23; v kóde NATO: „Flogger“) je sovietske prúdové stíhacie lietadlo s meniteľnou geometriou krídel. Spolu s podobne starým lietadlom MiG-25 bolo zamýšľané ako tretia generácia sovietskych stíhacích lietadiel. Lietadlo bolo aj prvým sovietskym pokusom o lietadlo so schopnosťou „look-down/shoot-down“ (možnosť útočiť z výšky na ciele proti pozadiu krajiny) a jedno z prvých so schopnosťou vzdušného boja za hranicou viditeľnosti. Sériová výroba začala v roku 1969 a bolo vyrobených vyše 5 000 lietadiel. V niektorých krajinách je MiG-23 ešte stále v službe.

Lietadlo tiež poslúžilo ako základ pre bojovú verziu MiG-27. Významným rozdielom u MiGu-27 bola výmena radarového systému v nose lietadla za TV kameru s laserovým diaľkomerom a značkovačom cieľov.

Vznik a vývoj

Pohľad do kokpitu MiGu-23
Radar Zafír-23D použitý na MiGu-23M a MiG-23MF

Počiatky vzniku MiGu-23 je možné nájsť už začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vtedy bola konštrukčná kancelária MiG poverená vývojom stíhačky, ktorá by nahradila MiG-21. Prvotné požiadavky určovali použitie čo najväčšieho počtu dielov z MiGu-21. Prototyp tohoto stroja s označením Je-8 sa po prvýkrát vzniesol 17. apríla 1962, pilotovaný skúšobným pilotom Georgijom Mosolovom. Na dvoch prototypoch stroja Je-8 sa uskutočnilo množstvo letov, ale po havárii jedného z nich bol v septembri 1962 program ukončený a začalo sa s vývojom nového stroja. Za hlavného konštruktéra bol určený G. A. Sedov, pričom na projekt dohliadal Arťom Mikojan a po jeho smrti Rostislav Beľakov. Nový stroj mal dosahovať rýchlosť do 2 700 km/h a byť vybavený raketami R-23 stredného dosahu. Avšak zanedlho sa požiadavky zákazníka zmenili a bola vydaná podmienka, aby nový stroj bol schopný štartovať z malých a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Rovnako ako pri vývoji MiGu-21, aj pri návrhu konštrukcie MiGu-23 bol zvolený dvojitý postup, pričom prototypy, ktoré z tohto vývoja vzišli, mali byť podrobené porovnávacím letovým skúškam. Model 23-01, známy aj ako MiG-23PD „Faithless“, sa vyznačoval delta krídlom a nezvyčajnou inštaláciou jedného hlavného a dvoch zdvihových motorov, ktoré mu umožňovali skrátenie vzletovej dráhy. Počas skúšobných letov bol pilotovaný Piotrom Ostapenkom.

Poľský MiG-23MF
Tretí prototyp 23-11/1 v leteckom múzeu Monino

Druhý stroj, model 23-11 mal namiesto troch motorov len jeden a na dosiahnutie potrebných vlastností STOL (krátky vzlet a pristátie), ktoré boli hlavnou požiadavkou kladenou na nový stroj, mal inštalované krídlo s meniteľnou geometriou. Počas letových skúšok ho pilotoval Alexandr Fedotov a po prvýkrát sa s nim vzniesol 10. júna 1967. Obidva stroje boli na verejnosti po prvýkrát predstavené na letisku Domodedovo v roku 1967 počas leteckej šou. Zatiaľčo pre model 23-01 to bol koniec jeho kariéry, pre model 23-11 len jej začiatok. Bol vybraný do sériovej výroby pod názvom MiG-23S („Flogger-A“) a pod týmto označením prvýkrát vzlietol v máji 1969. Avšak bolo postavených len 50 kusov tejto verzie, než sa v roku 1970 začala vyrábať vylepšená verzia MiG-23M („Flogger-B“).

Špeciálne pre nový MiG-23 bolo navrhnuté nové ovládanie zbraňových systémov S-23. Ten zabezpečoval detekciu a odpálenie riadených striel mimo priamej viditeľnosti. MiG-23 bol navrhnutý ako hornoplošník s meniteľnou geometriou krídla. Krídlo môže byť nastavené do troch polôh: 16°, 45° a 72°. Pod trupom je stabilizačný kýl, ktorý je pri pobyte lietadla na zemi sklopený na pravú stranu pod uhlom 95°. Podvozok je prispôsobený na štart z nespevnených a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Pri konštrukcii trupu boli vo veľkom množstve použité oceľové zliatiny.

Sériová výroba nového jednomiestneho MiGu prebiehala v moskovskom závode Znamia Truda a jeho dvojmiestna verzia MiG-23UB bola vyrábaná v Irkutsku. Spolu bolo vyrobených 5 047 strojov, z toho 4 278 kusov v závode Znamia Truda a 768 kusov v Irkutsku. Sériová výroba bola ukončená v roku 1985.[1] MiG-23 znamenal radikálny odklon od predošlých návrhov konštrukčnej kancelárie MiG. Namiesto charakteristického nasávacieho otvoru v nose lietadla boli zvolené bočné nasávacie otvory. To uvoľnilo miesto pre inštaláciu rozmerného radaru Zafír-23. Použitie krídla s meniteľnou geometriou znamenalo vynikajúce letové vlastnosti pri vysokých rýchlostiach a ľahkú ovládateľnosť pri nízkych rýchlostiach. Ďalší vývoj vyústil do špecializovaných bojových a prepadových verzií.

Iné jazyky
Afrikaans: MiG-23
azərbaycanca: MiQ-23
български: МиГ-23
čeština: MiG-23
فارسی: میگ-۲۳
galego: MiG-23
עברית: מיג-23
hrvatski: MiG-23
magyar: MiG–23
Bahasa Indonesia: MiG-23
ქართული: მიგ-23
मराठी: मिग-२३
occitan: MiG-23
polski: MiG-23
پښتو: مېگ ۲۳
русский: МиГ-23
srpskohrvatski / српскохрватски: MiG-23
Simple English: Mikoyan-Gurevich MiG-23
српски / srpski: МиГ-23
தமிழ்: மிக்-23
Türkçe: MiG-23
українська: МіГ-23
Tiếng Việt: Mikoyan-Gurevich MiG-23