Interrupcia

Právny status interrupcie vo svete

Interrupcia (iné názvy: umelé prerušenie tehotenstva, umelé prerušenie ťarchavosti, umelé ukončenie tehotnosti, umelý potrat, abort, lat. abortus arteficialis) je prerušenie (ukončenie) ťarchavosti chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje prerušenie tehotenstva ako vypudenie plodu z maternice, ktorý nedosiahol schopnosť extrauterinného života, odporúča, aby bola stanovená hranica hmotnosti pre potrat 500 g, ktorá zodpovedá približne 22. týždňu gravidity.[1]

Na otázku interrupcií neexistuje jednotný morálny a etický názor. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém, v niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné. Niektorí ľudia vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú ako súčasť slobody jednotlivca a práva žien.

Dejiny

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 primitívnych, starobylých spoločností a spoločnosti pred dobou priemyselnej revolúcie dospel antropológ George Devereux k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že prerušenie tehotenstva je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva“.[2]

V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom[3] a preto sa ženy – matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti. Vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť, potreba udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien.[4]

Od roku 1850 pred Kr. máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia.[5] K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy.

V staroveku sa trestnosť interrupcií posudzovala z odlišných hľadísk, ako dnes. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammu-rabiho zákonník (2250 pred Kr.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne.[6]

Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Soranovi z Efezu (98 – 138 pred Kr.), ktorý ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu.

Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva. Je síce pravda, že neodporúčal vtedy známe a používané prostriedky, ale nie z etických a morálnych dôvodov, ale jednoducho preto, že to boli jedy nebezpečné pre život ženy.[chýba zdroj]

Postoj cirkvi

Prístup cirkvi, ktorý spoluformoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa sprísnil najmä v posledných storočiach, no hriechom a zakázanou bola vždy, s rozvojom ľudského poznania života pred narodením sa len menili tresty.[7] Zákaz interrupcií je bez ďalšieho stanovený napr. v Didaché[8] či apokryfnom listu Barnabáša. Cirkevný učiteľ Svätý Augustín (4. storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov[chýba zdroj] a pápež Inocent III. ešte na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17. – 20. týždeň).[chýba zdroj].

Tomáš Akvinský (13. storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený v časti populácie i dnes a hovorí, že ľudská duša (podľa tohto názoru v podstate intelektová) môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Akvinský vychádzal ale z Aristotelovo presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr ako má duševný život.[9] Až od doby animácie sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy.[chýba zdroj]

Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, keď žena začínala cítiť pohyby plodu. V roku 1869 pápež Pius IX. definitívne zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí.[10]

Nástup liberalizmu

Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom je základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami, je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície.[11]

Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Ezra Heywood, až anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70. rokoch 19. storočia tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“.[12]

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané (1936). Podobne fašistické Nemecko trestalo umelé prerušenie tehotenstva árijskej ženy (od roku 1943 dokonca trestom smrti), kým pre židovské ženy alebo poškodené plody bola praktizovaná eugenická prax.

Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu, bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko. Česko-Slovensko začalo s legalizáciou interrupcií v roku 1957, keď povoľovalo interrupciu zo zdravotných a iných závažných dôvodov, ale len so súhlasom špeciálnej komisie.

V rokoch 19651985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Začiatkom roka 2007 schválil portugalský parlament zákon o legalizácii interrupcií do desiateho týždňa tehotenstva na žiadosť ženy v zariadeniach, ktoré sú štátom k tomu autorizované.[13].

Objavením a rozšírením hormonálnej antikoncepčnej tabletky a iných foriem antikoncepcie sa interrupcia prestala považovať za metódu plánovania rodičovstva a ostáva skôr len „núdzovým riešením“.[14]

Potraty a ateizmus

Pre ateistov je postoj k interrupciám niekedy odvodený z ich vnútorného morálneho cítenia. Hoci v tejto oblasti neexistujú relevantné štatistiky, väčšinová podpora práva ženy na UPT v sekulárnych štátoch ukazuje na liberálny postoj ateistov. Situáciu na Slovensku ozrejmuje výskum, podľa ktorého 100 % žien-ateistiek považuje liberálny interrupčný zákon za vyhovujúci alebo dokonca príliš prísny. Medzi hlboko veriacimi ženami to bolo len 43 %, kým medzi veriacimi až 77 %.[15] K otázke interrupcií sa vyjadrujú i mnohí prominentní ateisti ako evolučný biológ Richard Dawkins, zastávajúci pro-choice názor.[16] Nie je to však pravidlom, napríklad známy konzervatívny novinár Giuliano Ferarra, hlásiaci sa k ateizmu, navrhol pre OSN takzvané moratórium na potraty.[17]. Rovnako existuje aj Liga ateistov a agnostikov za život (Atheist and Agnostic Pro-Life League – AAPL) a ďalšie neteistické pro-life organizácie.[18]

Potraty a niektoré iné náboženské smery

Takmer všetky kresťanské cirkvi interrupcie odmietajú, i keď sa vyskytujú výnimky a najmä v Spojených štátoch existujú aj pro-choice organizácie najmä pri presbyteriánskej cirkvi.[19]

  • Islam – Islamské učenie nie je jednotné v otázke, čo možno považovať za začiatok ľudského života. Podľa stredovekého učenca Al-Ghazalího sa život začína momentom počatia, no plod možno považovať za človeka až po 120 dňoch od momentu počatia – vtedy do tela matky vchádza anjel a vdychuje mu život. Dovtedy plod nemá dušu, takže hierarchicky je na úrovni zvieraťa. Interrupcia do 120 dní sa teda tradične tolerovala, ak bol na ňu „dobrý dôvod“. Interrupcie bez závažnej príčiny v moslimskom svete nie sú prípustné.[20]
  • Judaizmus – v židovskom náboženstve sa prelínajú u jednotlivcov názory pro-life a pro-choice. Takisto existujú aj židovské organizácie oboch názorových smerov.[21] Vo všeobecnosti ortodoxní Židia odmietajú interrupcie, kým liberálni majú skôr benevolentný názor. Tradícia však pripúšťa interrupcie zo zdravotných dôvodov do 40 dní od momentu počatia. Judaizmus nepovažuje ľudský plod za úplnú ľudskú bytosť. V Mišne, prvom písomnom zázname Tóry, sa dokonca doslovne píše, že ak je život matky tehotenstvom ohrozený, plod musí byť usmrtený. Môže sa tak stať až do chvíle, keď je „väčšina plodu rozoznateľná“. Toto obdobie však nie je jednoznačne stanovené.[20]

Potraty a rôzne názory a tendencie

25. apríl 2004, Washington, D.C.: Pro-choice demonštrácia Pochod za životy žien

Z hľadiska ľudsko-právnych a názorovo-etických princípov existujú dva protichodné smery (hnutia):

  • Pro-Life (za život) – podľa jeho stúpencov ľudský život vzniká v okamihu počatia a práva ešte nenarodeného dieťaťa je potrebné chrániť, interrupciu považujú za vraždu. Časť stúpencov sa opiera o východiská kresťanskej mravouky, podľa ktorej život je dar od Boha a človek nemá právo ukončiť ho. Hlavnou svetovou ustanovizňou pro-life je Human Life International [22] so sídlom v Spojených štátoch amerických. Na Slovensku je pro-life hnutie najviac reprezentované organizáciou Fórum života v mediálnej oblasti i sfére poskytovania konkrétnych služieb [23],[24].
  • Pro-Choice (za možnosť voľby) – stúpenci sú sa kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Presadzuje právo dvojíc na plánované rodičovstvo a sexualitu nezužuje len na reprodukčnú činnosť, ale chápe ju ako hodnotu. Mať dieťa je považované za zodpovedné rozhodnutie a preto sa presadzuje myšlienka „od interrupcií k antikoncepcii“.[25] Materskou organizáciou ľudí angažujúcich sa v inštitúciach tohto prúdu je IPPF – Federácia pre plánované rodičovstvo, založená Margaret Sangerovou, s mnohými národnými členskými organizáciami – na Slovensku Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Vedúcimi osobnosťami sú Oľga Pietruchová a Andrea Lamačková zo združenia Možnosť voľby.

Organizácie pro-life i pro-choice sa vytvárajú rovnako aj v rôznych iných prostrediach – vo svete existujú pro-life iniciatívy ľudí s homosexuálnou alebo transsexuálnou orientáciou, tiež aj feministické pro-life hnutie.[26] Na druhej strane rovnako existujú pro-choice kresťansky založené organizácie ako Catholics for Free Choice.[27]

Iné jazyky
Afrikaans: Aborsie
aragonés: Alborto
العربية: إجهاض
مصرى: اجهاض
asturianu: Albuertu
azərbaycanca: Abort
башҡортса: Аборт
žemaitėška: Abuorts
беларуская: Аборт
беларуская (тарашкевіца)‎: Аборт
български: Аборт
বাংলা: গর্ভপাত
bosanski: Pobačaj
català: Avortament
کوردی: لەبەرچوون
čeština: Interrupce
Cymraeg: Erthyliad
dansk: Abort
Zazaki: Kurtaj
Ελληνικά: Έκτρωση
English: Abortion
Esperanto: Aborto
español: Aborto
eesti: Abort
euskara: Abortu
فارسی: سقط جنین
suomi: Abortti
føroyskt: Fosturtøka
français: Avortement
Frysk: Abortus
Gaeilge: Ginmhilleadh
galego: Aborto
Avañe'ẽ: Membykua
हिन्दी: गर्भपात
Fiji Hindi: Abortion
hrvatski: Pobačaj
Հայերեն: Վիժում
interlingua: Aborto
Bahasa Indonesia: Gugur kandungan
Ilokano: Alis
íslenska: Fóstureyðing
italiano: Aborto
ᐃᓄᒃᑎᑐᑦ/inuktitut: ᐃᓄᐃᑎᑦᑐᖅ
日本語: 妊娠中絶
Patois: Abaashan
Basa Jawa: Aborsi
ქართული: აბორტი
Kabɩyɛ: Hɔɔ lɩzɩɣ
қазақша: Аборт
한국어: 낙태
Кыргызча: Аборт
Latina: Abortus
Lëtzebuergesch: Ofdreiwung
Limburgs: Abortus
lumbaart: Abort
lietuvių: Abortas
latviešu: Aborts
मैथिली: गर्भपतन
Malagasy: Fanalan-jaza
македонски: Абортус
മലയാളം: ഗർഭഛിദ്രം
монгол: Аборт
मराठी: गर्भपात
Bahasa Melayu: Pengguguran
Malti: Abort
नेपाली: गर्भपतन
Nederlands: Abortus
norsk nynorsk: Abort
norsk: Abort
Chi-Chewa: Kuchotsa mimba
occitan: Avortament
ଓଡ଼ିଆ: ଗର୍ଭପାତ
ਪੰਜਾਬੀ: ਗਰਭਪਾਤ
Kapampangan: Abortion
polski: Aborcja
Piemontèis: Abòrt
پنجابی: ابورشن
português: Aborto
Runa Simi: Sulluchiy
română: Avort
русский: Аборт
русиньскый: Аборт
srpskohrvatski / српскохрватски: Abortus
සිංහල: ගබ්සාව
Simple English: Abortion
slovenščina: Splav
chiShona: Kubvisa nhumbu
српски / srpski: Побачај
svenska: Abort
Kiswahili: Utoaji mimba
తెలుగు: గర్భస్రావం
Türkmençe: Abort
Tagalog: Pagpapalaglag
Türkçe: Kürtaj
татарча/tatarça: Аборт
українська: Аборт
oʻzbekcha/ўзбекча: Abort
Tiếng Việt: Phá thai
Winaray: Punit
ייִדיש: אבארטאציע
Yorùbá: Ìṣẹ́yún
中文: 堕胎
Bân-lâm-gú: Thu̍t-the
粵語: 落仔