Boris Nikolajevič Jeľcin

Boris Nikolajevič Jeľcin
Борис Николаевич Ельцин
Boris Nikolajevič Jeľcin
Boris Nikolajevič Jeľcin, podpis
1. prezident Ruskej federácie
V úrade
10. júl 1991 – 31. december 1999
Vladimir Putin Nástupca
Biografické údaje
Narodenie1. február 1931
Butka, Sverdlovská oblasť, ZSSR ZSSR
Úmrtie23. apríl 2007 (76 rokov)
Moskva, Rusko
Politická stranaKSSZ (1968-1990)
nezávislý
Alma materUralská technická univerzita
Profesiastavebný inžinier
Vierovyznanieateista, ruský pravoslávny (od 1990)
Rodina
Manželka
Naina Jeľcinová (od 1956)
DetiJelena (* 1957)
Tatjana (* 1960)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsBoris Nikolajevič Jeľcin
(multimediálne súbory)

Prehrať Boris Nikolajevič Jeľcin (rus. Борис Николаевич Ельцин; * 1. február 1931, Butka, Sverdlovská oblasť, ZSSR – † 23. apríl 2007, Moskva, Rusko) bol prezidentom Ruskej federácie v rokoch 19911999.

Životopis

Narodil sa v obci Butka, vo Sverdlovskej oblasti, v rodine rozkulačených sedliakov. Jeho otec Nikolaj bol väznený v gulagu, matka bola krajčírka. Detstvo prežil v meste Berezinky v Permskej oblasti, ešte v detstve prišiel o dva prsty na ruke, keď sa s kamarátmi pokúšal rozobrať granát, ktorý ukradli z vojenského skladu. Napriek problémom so svojím pôvodom dokončil povinnú 10-ročnú školskú dochádzku, pokračoval v štúdiu a v roku 1955 promoval na Uralskej technickej univerzite v Sverdlovsku.

Následne pracoval ako inžinier v rôznych stavebných závodoch. V roku 1961 vstúpil do Komunistickej strany ZSSR. Od roku 1968 pracoval v administratíve strany. V roku 1977 bol poverený vedením komunistickej strany v Sverdlovsku. Neskôr bol od 24. decembra 1985 členom politbyra a zároveň prvým tajomníkom strany v Moskve, najmä vďaka podpore Michaila Gorbačova a Jegora Ligačova. V tomto období si svojimi reformnými postojmi získal veľké sympatie obyvateľstva (do práce napr. jazdil električkou.) Pre svoje reformné snahy sa dostal do rozporu s Gorbačovom i Ligačovom a 11. novembra 1987 bol odvolaný z funkcie. Už v marci 1989 však bol vo všeobecných voľbách zvolený za delegáta za oblasť Moskvy. V máji 1990 ho vybrali za predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky.

10. júla 1990 na XXVIII. zjazde vystúpil z komunistickej strany. O dva dni neskôr bol zvolený za prezidenta Ruskej republiky. V tom čase však bola celá krajina poznačená rozbrojmi v strane, ako aj občianskymi nepokojmi, v niektorých južných republikách už prebiehala občianska vojna. Počas pokusu o puč organizovaného konzervatívnymi členmi strany sa postavil na stranu legitímnej vlády a prispel k porážke pučistov v uliciach Moskvy. Po týchto udalostiach fakticky Gorbačov stratil všetku moc.

8. decembra 1991 sa Jeľcin stretol v Belovežskom národnom parku s predstaviteľmi Ukrajiny vedenými Leonidom Kravčukom, a Bieloruska vedenými Stanislavom Šuškievičom, ktorí vyhlásili rozpad ZSSR. Krajina prestala oficiálne existovať 31. decembra. Od začiatku roku 1992 sa Jeľcin neúspešne pokúsil reformovať ekonomiku, došlo k nekontrolovanej privatizácii, liberalizácia cien spôsobila ich niekoľkonásobný rast, rovnako vzrástli aj dane. Krajina sa dostala do hospodárskej krízy.

Jeľcin sa postupne dostal do rozporu s parlamentom, ktorý bol volený ešte pred rozpadom ZSSR v roku 1990. V decembri 1992 vetoval 7. zjazd ľudových zástupcov kandidatúru Jegora Gajdara na post predsedu vlády, ktorú inicioval práve Jeľcin. Konflikt s parlamentom, na ktorého čele stál jeho odporca Ruslan Chasbulatov, vyvrcholil po tom, ako 20. marca 1993 Jeľcin v televízii oznámil, že hodlá prevziať vyššie právomoci, aby mohol realizovať svoj reformný program. Narýchlo zvolaný 9. zjazd ľudových zástupcov obvinil Jeľcina z porušenia ústavy. Ten však mal veľkú dôveru obyvateľstva a podporu zahraničných politikov.

Jeľcin 21. augusta 1993 rozpustil dekrétom Najvyšší soviet a Zjazd ľudových zástupcov. Tento dekrét, ktorý odporoval ruskej ústave z roku 1978, zaistil prechodné obdobie do nových parlamentných volieb a do referenda o novej ústave. Dekrét však spôsobil ústavnú krízu, viceprezident Ruckoj a podpredseda vlády boli odvolaní pre údajnú korupciu. Ich prívrženci sa zabarikádovali v budove ruského parlamentu ( Bielom dome). Najvyšší Soviet následne odvolal Jeľcina pre porušenie ústavy, ale ten si udržal moc vďaka vojenským jednotkám. V Moskve došlo k ozbrojeným zrážkam, pri ktorých bolo zabitých asi 187 ľudí.

Nové voľby do parlamentu - Dumy sa nakoniec uskutočnili v decembri 1994. Vo voľbách dobre obstáli nielen komunisti ale aj pravicová Liberálnodemokratická strana Vladimira Žirinovského, Jeľcinova Ruská voľba naopak nebola úspešná. V tej istej dobe však obyvatelia krajiny v referende zmenili ústavu, ktorá posilnila právomoci prezidenta. Ten získal právo menovať členov vlády, odvolávať predsedu vlády a v niektorých prípadoch dokonca i rozpustiť Dumu.

Počas jeho prvého prezidentského obdobia sa sovietske vojská definitívne stiahli z bývalého Československa a z ďalších krajín Európy. Zjednotené Nemecko dosiahlo plnú suverenitu, tri bývalé sovietske republiky dostali pozvanie stať sa členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Rusko sa pridružilo k skupine siedmich, vtedy najvplyvnejších štátov sveta G7. V decembri 1994 vydal rozkaz na inváziu do Čečenska pokúšajúceho sa o osamostatnenie od Ruska. V regióne sa rozpútala dlhodobá vojna.

Po druhých voľbách v roku 1996 začali Jeľcina prenasledovať choroby spôsobené aj jeho alkoholizmom. Absolvoval niekoľko operácií srdca.

V roku 1998 sa Rusko dostalo do výraznej ekonomickej krízy, spôsobenej veľkým zadlžením krajiny. Panika na finančných trhoch mala za následok kolaps ruského rubľa a výrazne sa dotkla životnej úrovne všetkých Rusov.

9. augusta 1999 zosadil Jeľcin z funkcie predsedu vlády Sergeja Stepašina a už štvrtýkrát odvolal celú vládu. Na miesto Stepašina dosadil Vladimira Putina, ktorý nebol v tej dobe veľmi známou politickou osobnosťou. Neskôr Jeľcin oznámil, že by Putina rád videl ako svojho nástupcu. 31. decembra 1999 po výraznom poklese politických preferencií a zdravotných problémoch rezignoval. Podľa ruskej ústavy sa stal novým prezidentom vtedajší predseda vlády, ktorým bol Vladimir Putin. Ďalšie voľby sa konali až na 26. marca 2000.

Štátnici na pohrebnom obrade
(Clinton, Putin, Bush, manželka)

Boris Jeľcin zomrel v pondelok 23. apríla 2007 na zlyhanie srdca.

Iné jazyky
Afrikaans: Boris Jeltsin
aragonés: Boris Yeltsin
العربية: بوريس يلتسن
asturianu: Borís Yeltsin
Aymar aru: Boris Yeltsin
azərbaycanca: Boris Yeltsin
žemaitėška: Borisos Jelcins
Bikol Central: Boris Yeltsin
беларуская (тарашкевіца)‎: Барыс Ельцын
български: Борис Елцин
brezhoneg: Boris Yeltsin
bosanski: Boris Jeljcin
čeština: Boris Jelcin
Cymraeg: Boris Yeltsin
English: Boris Yeltsin
Esperanto: Boris Jelcin
español: Borís Yeltsin
euskara: Boris Jeltsin
français: Boris Eltsine
Gaeilge: Boris Yeltsin
galego: Boris Eltsin
客家語/Hak-kâ-ngî: Boris Yeltsin
hrvatski: Boris Jeljcin
հայերեն: Բորիս Ելցին
Bahasa Indonesia: Boris Yeltsin
íslenska: Boris Jeltsín
Basa Jawa: Boris Yeltsin
ქართული: ბორის ელცინი
한국어: 보리스 옐친
Кыргызча: Борис Ельцин
lietuvių: Borisas Jelcinas
latviešu: Boriss Jeļcins
Malagasy: Boris Yeltsin
Baso Minangkabau: Boris Yeltsin
македонски: Борис Елцин
Bahasa Melayu: Boris Yeltsin
مازِرونی: بوریس یلتسین
नेपाल भाषा: बोरिस येल्सिन
Nederlands: Boris Jeltsin
norsk nynorsk: Boris Jeltsin
polski: Borys Jelcyn
پنجابی: بورس یلسن
português: Boris Iéltsin
Runa Simi: Boris Yeltsin
română: Boris Elțîn
sicilianu: Boris Eltsin
davvisámegiella: Boris Jeltsin
srpskohrvatski / српскохрватски: Boris Jeljcin
Simple English: Boris Yeltsin
slovenščina: Boris Jelcin
српски / srpski: Борис Јељцин
svenska: Boris Jeltsin
Kiswahili: Boris Yeltsin
ślůnski: Boris Jelcin
Türkçe: Boris Yeltsin
татарча/tatarça: Борис Ельцин
oʻzbekcha/ўзбекча: Boris Yeltsin
vepsän kel’: Jel'cin Boris
Winaray: Boris Yeltsin
მარგალური: ბორის ელცინი
Yorùbá: Boris Yeltsin
Bân-lâm-gú: Boris Yeltsin
粵語: 葉利欽